Parafrázujúc biblický výrok musím konštatovať, že nielen duchovnou potravou je pútnik živý, patrí sa mi teda pojednať aj o gastronomických možnostiach, ktoré Camino poskytuje. Tie samozrejme variujú podľa regiónu, v ktorom sa človek práve pohybuje, podľa jeho prírodných daností, podľa toho, čo sa v danej lokalite loví, zbiera, chová alebo pestuje.
Ako každý deň začnem raňajkami. Vo väčšine prípadov som raňajkoval jedlo, ktoré som si kupoval v miestnych potravinách. Jednak preto, aby som sa zmestil do naplánovaného budgetu, prípadne preto, že som na niektorých miestach nemal inú možnosť ako sa naraňajkovať. Ak som raňajkoval v bare alebo cafetérii, moje raňajky spravidla pozostávali zo sladkého pečiva, dával som si croisant, prípadne pan de chocolate, k tomu čerstvo odšťavený pomarančový džús (zumo de naranja) a raňajkovú kávu s mliekom (cafe con leche). Záľubu v sladkom pečive Španieli zdieľajú s Francúzmi a sortiment s drobnými lokálnymi odchýlkami zodpovedá sortimentu francúzskych Patisérii. Na moje úprimné prekvapenie má takmer každý bar alebo cafetéria vlastný stroj na odšťavovanie pomarančov, vďaka čomu som bol schopný prijímať svoju každodennú dávku vitamínu C bez pasterizácie a zbytočných konzervačných látok.
Ak som potreboval niečo zjesť počas dňa, či na desiatu, olovrant alebo ľahký obed, spoliehal som sa na drobné tapas, ktoré som dostával k pivu, väčšinou to boli zemiakové chipsy, olivy, prípadne malý chlebík s olivovým olejom, sušenou šunkou, syrom, prípadne inou miestnou špecialitou. Tento španielsky zvyk servírovať niečo drobné na zahryznutie, keď si človek objedná nápoj, prišiel veľmi vhod aj môjmu žalúdku aj mojej peňaženke. Ak som bol ale ozaj hladný, dával som si v baroch pincho de tortilla alebo bocadillo. Tortilla po španielsky znamená omeleta, Španieli jej robia nepreberné množstvo druhov s rôznymi prísadami, 99% všetkých španielskych barov ale ponúka jej základnú verziu, Tortilla de patatas, plnenú varenými zemiakmi. K tortille servírujú bagetu alebo chlieb, jedlo je lacné a chutné, obsahuje škroby a bielkoviny a ideálne zasýti hladného pútnika. Bocadillos sú sendviče, servírované v bielych bagetách, ktoré asi nie sú úplne najzdravšie, ale zato sú veľmi chutné (špeciálne chutné pečivo a chlieb som zažil práve v Tierra de los Campos, španielskej obilnici). Existujú rôzne variácie bocadillos, sám som si z času načas dával bocadillo con tortilla, teda sendvič plnený omeletou, ale najbežnejším druhom je bocadillo con jamón y queso, teda so šunkou a syrom. Apropó šunka. Samozrejme, dá sa zohnať aj tá naša varená, ale jesť ju, keď je k dispozícii jamón, teda španielska sušená šunka by bolo hriechom. Jamón zreje po dobu 6 až 24 mesiacov, čím dlhšie tým je delikátnejší, suchší a samozrejme drahší. Syrov sa v Španielsku vyrába nepreberné množstvo druhov, čerstvých, zrejúcich, zrelých, kravských, ovčích, kozích, na aké človek len pomyslí. Medzi tie najznámejšie a najlepšie z toho, čo som ochutnal patria Queso Manchego, Aragónsky Tronchon, Navarrský Roncal, všetky tri zrelé syry vyrábané z ovčieho mlieka, čerstvý kozí syr Mató z Katalánska alebo zrejúci kravský San Simon z Galície. Z mäsových výrobkov stojí za zmienku legendárne chorizo (pikantná španielska klobása), niečo medzi klobásou a jaternicou, čo sa nazýva butifarra a morzilla, krvavnička s ryžou, špecialita z okolia Burgosu.
Obedy a večere som v reštauráciách riešil zásadne formou pútnického menu Menu del Peregrino. Ide o minimálne trojchodový výber z ponuky reštaurácie servírovaný s fľašou vína a fľašou vody, ktorý sa spravidla ničím (ani množstvom, ani kvalitou) neodlišuje od bežnej ponuky reštaurácie, jediný rozdiel predstavuje výrazne nižšia cena. Na tú má samozrejme nárok len pútnik, ktorý sa v podniku preukáže svojim kredenciálom. Ako prvý chod sa zvyknú servírovať rôzne druhy cestovín (predovšetkým v Katalánsku), polievok (napr. skvelá sopa de pollo, kuracia polievka s niťovkami, ktorú som ochutnal v Monzóne a ktorá na rozdiel od našej kuracej nebola číra, ale naopak úplne kalná; sopa de ajo, cesnaková polievka s rozmočeným chlebom, populárna v horách na pomedzí Riojy a Kastílie, caldo gallego, galicijská kelová polievka so zemiakmi), prípadne šalátov (na skvelý šalát si spomínam zo spoločnej večere s ostatnými pútnikmi v Burgose). Druhý chod väčšinou pozostával z mäsitého jedla. V Katalánsku som ochutnal skvelú butifarru z bravčového mäsa s ešte lepším artičokovým ratatouile, v Aragóne skvelú pečenú jahňacinu, v Navarre Trucha a la Navarra - čerstvého pstruha s jamónom a slaninou na navarrský spôsob, v Rioje som ochutnal skvelú Bacalao a la Rioja, tresku na paradajkách, v Kastílii a Leóne Conejo - duseného zajaca na červenom víne a v Galícii steak zo slávnej galícijskej hovädziny. Toto všetko a okrem toho ešte mnoho iného bolo naozaj úžasné. Takmer by som zabudol na Mariscos - morské plody. Vzhľadom na blízkosť pri mori som si ich užil jednak v Katalánsku, ale hlavne a predovšetkým v Galícii. Najznámejšia Galicijská špecialita, na ktorú som sa dlhodobo dopredu tešil a po príchode do Galície si ju dával pri každej možnej príležitosti bola chobotnica po galícijsky - Pulpo de Gallega. V Galícii som sa tiež nabažil čerstvých kreviet a rôznych druhov mušlí. Samostatnú zmienku si vyžaduje asi najznámejšia španielska špecialita paella. Tú som si dával väčšinou v kombinácii s mariscos, prípadne s kuracím mäsom. Najlepší dojem na mňa urobila Paella Valenciana, ktorú som síce ochutnal v Galícii, ale pripravoval ju rodák z Valencie podľa tajného domáceho receptu.
Čo sa týka dezertu budem stručný, ochutnal som síce niekoľko miestnych špecialít, napr. Crema catalán alebo Tarta de Santiago, ale väčšinou som bol po prvých dvoch chodov natoľko prežratý, že som už chute príliš nevnímal, prípadne som už nevládal ďalej jesť, takže som si ako dezert väčšinou pýtal buď ovocie, alebo biely jogurt, oboje som si zabalil a použil na druhý deň ako raňajky, prípadne desiatu.
Odstavec o nápojoch sa patrí začať vínom, hoci som ho počas Camina určite objemovo vypil menej ako piva. Španielsko je druhým najväčším európskym výrobcom vína hneď po Francúzsku. V Španielsku je víno v porovnaní so Slovenskom lacné. Španieli považujú víno za chlieb náš každodenný a ako také ho automaticky servírujú ku každému jedlu. Španielskej vínnej produkcii dominuje červené víno, ktoré sa necháva vyzrievať v dubových sudoch. Po roku zrenia sa víno označuje ako Crianza, po dvoch až troch rokoch ako Reserva, po dodatočnom minimálne trojročnom fľašovom zrení sa Reserva môže začať pýšiť prídavkom Gran. Čo sa týka odrodového zloženia, prevládajú ťažšie odrody ako tempranillo, garnacha, sem tam sa objaví merlot, syrah a cabernet sauvignon. Najznámejšou a najlepšou červenou oblasťou je Rioja. Počas môjho pobytu v Rioje som vedome zo svojho nápojového lístka vylúčil pivo a sústredil som sa len na víno. Ochutnal som v Rioje niekoľko naozaj skvelých vín. Vína som si vychutnal aj v Navarre, v Katalánsku som pil vína z Penedés aj z mojej obľúbenej oblasti Terra Alta, ochutnal som aj víno z Ribera del Duero, ktoré podľa niektorých znalcov v ničom nezaostáva za vínami z Riojy. V Galícii som pil červené víno z oblasti Ribeiro. Na odporúčanie miestnych som v Galícii ochutnal aj miestne biele víno z oblasti Valdeoras a rozhodne ma nesklamalo. Čo sa týka piva, väčšinou som pil miestne najpopulárnejšie značky ako Estrella Damm, Estrella Galicia, San Miguel, 1906, Ambar, Mahou. Všetko sú to svetlé ležiaky plzeňského typu ideálne na uhasenie smädu a doplnenie energie. Vždy, keď bola možnosť, kúpil som si svoje obľúbené silné pivo San Miguel Especial, pri nemnohých príležitostiach som ochutnal nejaký miestny pivný špeciál. Ak mám byť úprimný, pil som už aj lepšie pivo ako v Španielsku, rozhodne som však pil pivo oveľa, oveľa horšie.
Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku
