reklama

Camino de Santiago, Dia 21, Redecilla del Camino – San Juan de Ortega, 38 km

Alebo o tom, ako som si vypočul podrobnosti o mladosti Don Juana, o dánskom prípitku, o stopách po občianskej vojne, alebo tiež o tom, ako som sa stal náhodným svedkom zázraku svetla a ešte o tom, aká aura ma na Camine obklopovala

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ráno som sa zobudil pred siedmou, všade ticho, obaja Kórejci ešte spali. Pobalil som sa, zapálil si, zobudil Kórejcov vyplašených, že zaspali a o ôsmej som po ľahkých raňajkách vyrazil. Bolo nádherné studené slnečné ráno a podarilo sa mi v ostrom rannom slnku urobiť pár pekných záberov zelenej jarnej krajiny so zasneženým vrcholkom San Milán v pozadí. Prechádzal som malými dedinkami striedajúcimi sa s poľnohospodárskou krajinou s čoraz redšie sa vyskytujúcimi vinohradmi. V tretej dedinke, Villamayor del Rio, po asi siedmych km som si na malom námestí, pod doružova rozkvitnutými okrasnými čerešňami, urobil prvú prestávku na cigaretu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Námestie bolo úplne prázdne, len po chvíli z jedného z domov vyšiel starší pán s fičúrsky zastrihnutými fúzikmi a prihovoril sa mi. Prezradil mi, že má 93 rokov (vyzeral max na 75, len trochu menej zreteľne hovoril), porozprával mi svoje historky z mladosti o tom, ako ho otec ako dvanásťročného zobral so sebou do Madridu, kde sa vyučil za kuchára, o občianskej vojne a o svojich ženách (verím, že v mladosti to musel byť iný lámač ženských sŕdc). K tomu pridal pár povzdychov nad tým, že ho bolia nohy a už sa nemôže dobre hýbať a pár životných múdrostí. Zadarmo. Zo zdvorilosti som pri ňom posedel asi 20 minút, kým som sa odhodlal rozlúčiť sa a pokračovať, ktovie kedy mal naposledy príležitosť s niekým sa porozprávať a ešte k tomu s cudzincom z Checoslovaquia ;-)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Pokračoval som do Belorada, kde som sa na chvíľu zastavil v kostole, pod zrúcaninami hradu na nevysokom pahorku, dal som si na desiatu jablko a opäť som stretol oboch Kórejcov, ktorí ma medzičasom niekde obehli. Z Bolerada som pokračoval cez Tosantos do Villambistia, kde som sa zastavil v miestnom bare na veľké pivo, bolo už ozaj horúco. Pani mi k nemu doniesla malý chlebíček s jamónom a olivovým olejom. Páči sa mi táto španielska obyčaj, vždy k pivu dostanem niečo drobné pod zub, raz chipsy, inokedy arašidy, tentokrát malé bocadillo. Celý deň pozvoľna stúpam z nejakých 750 mnm a čaká ma prechod cez hory nazvané Montes de Oca s hrebeňom vo výške 1150 mnm. Prichádzam k rieke Oca a míňam polozrúcanú kaplnku so zatrávnenou strechou. Za ohybom rieky sa už sa ukazuje Villafranca Montes de Oca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Je niečo pred druhou, slnko pečie, chcem si urobiť prestávku niekde v tieni a zjesť niečo na obed. Míňam reštauráciu pri rušnej hlavnej ceste, na môj vkus pred ňou stojí priveľa áut. Pomaly stúpam cez mestečko a nikde nič zaujímavé nenachádzam okrem luxusného hotela nachádzajúceho sa v bývalom kláštore nad dedinou. Pred vysokým hotelovým múrom, s drevenou bránkou z bočnej strany hotela, stojí staršia elegantná pani a pýta sa ma, čo hľadám. Vravím, že by som si niekde rád dal pivo. Pozýva ma cez bránku dnu, do nádherného krásne zariadeného patia v maurskom štýle, kde si okamžite pripadám ako v oáze uprostred púšte. Dávam si pivo a zisťujem, že patio vedie do hotelového albergue s veľmi rozumnými cenami. V patiu kecám s dánskymi pútnikmi, ktorí to už dnes majú za sebou a zostávajú vo Villafranca. Prekvapím ich dánskym prípitkom Skoll!, ktorý som sa naučil od námorníčky Teresy. Po prvom pive si na obed dávam huevos con chorizo (vajíčka so španielskou klobásou) za smiešnych 4,5€ a za nimi ďalšie pivo. Spoločnosť mi robí drzá mačka, ktorá mi žerie z taniera, ale vôbec mi to nevadí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Z Villa Franca som vyrazil asi o tretej so zámerom dostaviť sa najneskôr do šiestej do San Juan de Ortega, aby som stihol večernú omšu s pútnickým požehnaním. Šliapem na prvý z hrebeňov, krajina okolo mňa už nie je jarná, stromy sú holé a všetko je sivé a hnedé, spod trsov suchej minuloročnej trávy ešte nevykúka nič zelené. Som vo výške viac ako 1000 mnm. Po výstupe na prvý hrebeň zliezam do sedielka, nad ktorým sa týči pamätník s bielou holubicou venovaný obetiam jednej z prvých bitiek občianskej vojny z roku 1936. Prudkým výšľapom z doliny potoka vychádzam na druhý hrebeň. Krajina sa opäť mení, piesočnaté Camino široké ako cesta prvej triedy lemujú zelené borovice. Na vrchole si zapaľujem cigaretu, špak starostlivo hasím a odkladám do piesku pod kameň, podrast pod borovicami je úplne suchý a nerád by som spôsobil lesný požiar. Pokračujem po širokom Camine mierne dolu kopcom, až prichádzam k Oasis del Camino. Po oboch stranách borovicového lesa sa týčia drevené indiánske totemy, medzi nimi visia na šnúrach vlajočky zavesené na spôsob tých tibetských modlitebných. Všade pomaľované pníky, kamene a drevený stĺp so šípkami zobrazujúcimi smer a vzdialenosť od rôznych miest a krajín sveta. Všetko made by Peregrinos.

Obrázok blogu

Keď som konečne dorazil do San Juan de Ortega bolo trištvrte na šesť. Dedinku tvorí okrem pár domov kostol Sv. Jána zo žihľavy s priľahlým kláštorom, v ktorom sa nachádza albergue a malý bar pre pútnikov a iných turistov. (San Juan de Ortega, resp. Sv. Ján zo žihľavy bol žiakom a pomocníkom Sv. Dominika z/od cesty, ktorý sa po smrti svojho učiteľa a po absolvovaní púte do svätej zeme utiahol na samotu do hôr Montes de Oca, kde, okrem toho, že sa venoval rozjímaniu, stihol založiť najskôr hospital, neskôr kostol a kláštor, ktorého účelom bolo ochraňovať pútnikov pred zbojníkmi v dovtedy nebezpečnej horskej oblasti.) Na námestí pred kláštorom je zaparkovaných veľa áut a pred kostolom stojí dav ľudí, pomedzi ktorých sa predieram do albergue, aby som si odložil veci. Víta ma hospitalero, rýchlo ma registruje a dáva mi sello do kredenciálu, pretože sa ponáhľa do kostola. O šiestej nie je omša ako som sa nazdával, ale dnes, v predvečer jarnej rovnodennosti, sa koná akási slávnosť svetla. Skladám si veci pod schodisko albergue a vyrážam do kostola za hospitalerom. Keď si moje oči privyknú na prítmie, spoznávam v dave v kostole Miguela a Annu, mojich prvých spolupútnikov z Camino Aragonés. Obaja stoja chrbtom ku mne, Miguela, ktorý stojí bližšie, poklepem po pleci. Objímame sa. Rozprávajú mi o tom, ako sa sem nechali kvôli zázraku svetla priviezť autom z neďalekej Atapuercy, domácimi zo svojho albergue. Pôvodne sa im vôbec nechcelo ísť po celom dni putovania, ale teraz sú šťastní, že sme sa opäť stretli. Všetci sledujeme lúč slnka, ktorý do bočnej lode chrámu preniká cez polkruhovité okno v hlavnom priečelí kostola a osvetľuje hlavicu jedného zo stĺpov. Na hlavici stredoveký kamenársky majster spodobnil výjav Zvestovania Pána. Slnko pomaly postupuje od jedného kraja výjavu k druhému. Soška Panny Márie, pred chvíľou vážna, sa po osvetlení slnečným lúčom zrazu usmieva. Zázrak svetla, ktorý sa koná dvakrát za rok v predvečer jarnej a jesennej rovnodennosti so mnou sleduje asi dvesto ďalších ľudí prítomných v chráme a prostredníctvom kamier španielskej televízie, ktoré sú tu rozostavené, ďalšie tisíce, možno milióny Španielov na svojich obrazovkách.

Obrázok blogu

Keď je po všetkom, vychádzame z chrámu, rozprávame si zážitky z uplynulých dní. Anna a Miguel odchádzajú autom so svojimi domácimi, sľubujem im, že ich zajtra dobehnem niekde cestou za Atapuercou. Námestie sa vyprázdňuje, pred albergue zostáva len zopár ubytovaných pútnikov. O ôsmej, už osprchovaný schádzam dolu, kde moji spolubývajúci absolvujú Cena comunitaria – spoločnú večeru. Tú odmietam, keďže som ešte stále najedený z vajíčok s chorizom, dávam si len vychýrenú miestnu Sopa de ajo – cesnakovú polievku. Popri večeri sa zoznamujem s ostatnými pútnikmi, Brazílcom Tiagom, mladým Španielom Samuelom a Holanďankami Renske a Karin. Po večeri nás hospitalero ponúka červeným vínom. Idem si oprať špinavé ponožky, aby mi do rána uschli a mal som si čo obliecť. Vo vestibule albergue, kam sa medzičasom všetci presťahovali, si dávam ešte jedno plechovkové pivo z automatu. Hospitalero vytiahol miestnu burgoskú špecialitu Morzillu, ktorú nakrájal a všetkým poponúkal. Upečená ryžová krvavnička, vravím, že aj na Slovensku také vyrábame pri zabíjačke, ale, že častejšie sa robí so žemľou. Hospitalero vraví, že aj u nich sa to robieva so žemľou, že to však už nie je Morzilla ale niečo iné. Názov som si nezapamätal. Svet je malý. Vonku na cigarete sa s Renske rozprávam okrem iného o Thajsku a milovanom Ko Phangane, kde Renske strávila dlhší čas v jednom z miestnych jóga centier. Na záver mi očividne ezoterička Renske hovorí, že sa okolo mňa vznáša zvláštna aura, že takú ešte u nikoho nevidela. Odpovedám, že mi žiaľ nebola do vienku daná citlivosť vnímať aury okolo ľudí a vecí a že úprimne jediné, čo okolo seba každý večer cítim je strašný smrad, teda aspoň do okamihu, kým sa neosprchujem ;-)

Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku

Obrázok blogu
Martin Vahančík

Martin Vahančík

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Kedysi dávno som netušil, čo mám od života očakávať. Potom som dlho, dlho vedel úplne presne čo od života chcem, aj som za tým vedome šiel, raz úspešne, inokedy menej. Momentálne dovoľujem životu aby ma každodenne prekvapoval. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu