Camino de Santiago - Dia 11, Bolea – Ena, 42 km

Autor: Martin Vahančík | 15.4.2018 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  175x

Alebo o tom, ako som prestal plánovať a takmer na to doplatil, ako som sa ocitol v Kráľovstve krivých zrkadiel a tiež o tom, ako som po jedenástich dňoch osamelého putovania konečne stretol prvého pútnika.

Z Boley som vyrazil po ovocných raňajkách ráno o ôsmej. Spočiatku som trošku blúdil, nevedel som nájsť Camino, ale nakoniec som sa naň pripojil bez toho, aby som si veľa nadišiel. Okolo mňa sa rozprestierali ovocné sady s nádherne zakvitnutými stromami. Predo mnou a po mojej pravej strane sa zdvíhali kopce, aj samotné Camino už nebola žiadna rovinka, ale samé stúpanie a klesanie. Tesne pred Anies ma mierne šokovala hypermoderná presklená vila umiestnená vo svahu nad vinohradom, nebolo na nej nič rušivé a skvelo zapadala do okolitej skalnatej krajiny. V Anies som si dal prvú cigaretu pri kostole Sv. Štefana (San Esteban), napil sa vody a poslal som Stevemu fotku s kostolom jeho patróna.

Začal som stúpať smerom na Loarre a po pravej strane som čoskoro zbadal zachovaný stredoveký hrad Castillo de Loarre, nachádzajúci sa na jednom z nižších bočných pahorkov, pod skalnou hradbou horského masívu. Je to jeden z najstarších hradov v celom Španielsku, postavili ho v jedenástom storočí a bol jedným zo strategických obranných postov na hranici medzi katolíckym severom a arabským juhom krajiny. Pod hradom sa rozprestieral ovocný sad, kam až oko dovidelo a bielo rozkvitnuté stromy vyzerali ako nevesty. Neviem, či to boli čerešne alebo čo, nechcelo sa mi šplhať do svahu, aby som to zistil, každopádne boli nádherné na pozadí sivých skál a sýtomodrej oblohy. V dedinke Loarre som sa zastavil na námestí na cigaretu a objavil bzučiaci včelí roj zavesený pod strechou bočnej kaplnky farského kostola, ako inak, opäť zasväteného Sv. Štefanovi. 

Po krátkom odpočinku som začal šliapať smerom k Sarsamarcuello. Už pri prvých polozrúcaných a kríkmi obrastených domoch sa začal poriadny stupák pomedzi ostatky kamenných plotov. Nad dedinkou sa nachádzal kamenný prístrešok s fontánou vytesanou v skale, kde som sa dosýta napil a doplnil si vodu. Voda z fontány odtekala do kamenného bazénika, ktorý v minulosti možno slúžil na napájanie statku alebo jednoducho na to, aby si mal pútnik kde zmočiť svoje unavené nohy. Tak som sa vyzul z topánok a ponožiek, sadol si na okraj bazéna a nohy strčil do ľadovej vody. V prvom momente mi nepripadala až taká ľadová, ale asi po troch minútach mi moje chodidlá zachvátila ukrutná reumatická bolesť. Čakajúc s nohami na slnku, kým bolesť ustúpi a moje nohy uschnú, som surfoval v telefóne po trase Camina a zrazu z hrôzou zisťujem, že v La Peña Estación, kde som mal v pláne dnes ukončiť svoju etapu a prespať sa nenachádza žiadne albergue, a teda že budem musieť šliapať ďalších 11 km a 250 výškových metrov do Eny. Počas posledných dní som sa natoľko ponoril do prirodzeného rytmu Camina, že som prestal pociťovať potrebu plánovať svoje denné trasy vopred. Dokonca som nadobudol pocit, že ma plánovanie oberá o autenticitu Camina a moju pútnickú slobodu, čo sa práve ukázalo ako zásadná chyba. 

Bolo pol druhej, tak som pre istotu rýchlo vyrazil a začal stúpať ďalších vyše 200 výškových metrov smerom ku Castillo de Marcuello, cestou som narazil na vysušenú kožou obalenú kostru mladého diviaka, ktorá si len tak ležala uprostred Camina. Zhruba vo výške 1000 mnm cesta prestala stúpať a vinula sa po vrstevnici horského masívu. Po ľavej strane, na bočnom hrebeni obkolesenom prírodnými skalnými terasami, obrastenými nízkou a suchou minuloročnou vegetáciou, sa týčila silueta dvoch polozrúcaných veží hradu. Výhľad bol spektakulárny a charakter krajiny mi okamžite evokoval ruskú filmovú rozprávku Kráľovstvo krivých zrkadiel, ktorú som v detstve miloval. Obišiel som Castillo a na hrebeni sa nachádzajúcu Ermitu de San Miguel a pokračoval som až do najvyššie položeného bodu, do sedla pod vrcholom Riglos. V sedle sa mi otvoril nádherný výhľad cez skalnú rozsadlinu na zasnežené vrcholky Pyrenejí. Pred náročným a strmým zostupom, pri ktorom dostali zabrať nielen moje kolená, ale aj paličky, som si dal ešte cigaretu. V týchto miestach je moje Camino rozhodne najspektakulárnejšie zo všetkých doterajších dní, s nádhernými výhľadmi na skalné formácie v dvoch roklinách, jednej naľavo s oranžovými skalnými stĺpmi a druhej rovno predo mnou pokračujúcou až do skalnej brány nad La Peña Estación. V skalnej bráne sa nachádzal kamenný most vedúci ponad hlboko položenú dravú bystrinu. Čakám, že za mostíkom za rohom bude na reťaziach zavesená padacia brána do hradu a pred ňou dvojmetrový strážnik požadujúci KĽÚČ. Čisté kráľovstvo krivých zrkadiel. 

Stojím v skalnej bráne, pozerám sa na La Peña Estación, ktorá je takmer na dosah, ale oddeľuje ma od nej tyrkysovo modrá rieka, v týchto miestach široká minimálne 100 metrov. Najbližší most je asi jeden a pol kilometra naľavo, takže zostupujem popod skalný masív až k mostu. Od mosta pokračujem ďalších jeden a pol kilometra späť, tentokrát po druhom brehu rieky a vstupujem do mestečka. No počtom obyvateľov je to asi dedinka, ale má železničnú stanicu a bar. Žiadne albergue. V bare, kde si staršia nevrlá čašníčka a možno aj majiteľka v jednej osobe práve za stolom dáva neskorý obed, si pýtam pivo. Neochotne vstáva od rozjedeného jedla a čapuje mi dvojdecové pivo. To si nalejem do hrdla na ex a ešte kým si opäť sadne hovorím „Otra vez, por favor“ (ešte raz prosím). Druhé si už vychutnávam s cigaretou pred barom. Je 5 hodín, viem, že za dve hodiny sa úplne zotmie, tak radšej vyrážam do Eny. Dosť ma frustruje, že ten jeden a pol kilometer budem musieť dať ešte tretí raz, keďže Camino vedúce do Eny sa z údolia rieky odpája približne na úrovni mosta, ktorým som ju prekonal. Vstupujem na pomerne strmý lesný chodníček vedúci ponad hlboké údolie s prudkou horskou riečkou. Moje vodácke srdce plesá pri tých výhľadoch. Šliapem pomerne rýchlo vďaka energii z piva, no do kopca nedávam viac ako 4 km za hodinu a tma sa pomaly, ale isto blíži. 

Najhoršie stúpanie mám za sebou, riečka teraz tečie oproti mne, na mojej úrovni vedľa chodníka. Párkrát ju križujem po betónových mostíkoch, na poslednom, keďže je už skoro tma, si nevšimnem, že voda preteká aj cez mostík a zrazu mám kompletne premočené topánky aj s ponožkami. Rozprávam sa sám so sebou (navyše po Španielsky). To som asi ešte nikdy v živote nerobil. Tma je kompletná, nič nevidím a zrazu stúpam do poriadneho blata, takže si pre istotu vyberám čelovku, keďže Ena stále nikde. S čelovkou na hlave, po asi 15 minútach, prichádzam do kamennej dedinky sporadicky osvetlenej elektrickými lampášmi. Nikde nikto, až pri kostole stretávam chlapíka, ktorý venčí psa. Pýtam sa na albergue, ide so mnou asi dvesto metrov ku jednému z kamenných domov a pokúša sa otvoriť dvere. Očividne je zamknuté. Hovorí, že albergue sa nezamyká, ale že nejaký pán v dedine má náhradný kľuč, tak aj so psom ideme navštíviť spomínaného pána. Ten otvára v župane, keď mu môj záchranca zreferuje aktuálnu situáciu ochotne sa oblieka, berie kľúč a spoločne sa vraciame k albergue. Tam strká kľúč do zámky, ale nejde dnu, vyzerá to, že kľúč je aj zvnútra. Búcha na dvere a z nich sa asi po minúte vynorí rozospatá a zarastená tvár prvého spolupútnika, ktorého som po jedenástich dňoch môjho Camina stretol. Volá sa Felipe, je z Chile, ale žije v Barcelone. Je profesorom jógy (teda ten, kto učí jógu učiteľov jógy, ako som sa neskôr dozvedel). Felipe si opäť líha, aby pokračoval v prerušenom spánku, ja sa osprchujem, dám si na večeru tabuľku čokolády a vodu a pripájam sa k Felipemu. Mám za sebou neočakávaných 42 km, výstup z 500 mnm na vyše tisíc, zostup na 500 mnm a ďalší výstup do Eny, ktorá sa nachádza vo výške 750 mnm. Mám dosť. 

Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Od vraždy Kuciaka prešli dva mesiace, polícia stále tápe

Vyšetrovatelia avizujú, že verejnosť znova požiadajú o pomoc. Čo ich bude zaujímať, zatiaľ nepovedali.

KOMENTÁRE

Vražda Kuciaka bola generačnou udalosťou

Jednému človeku sa ani po 61 dňoch neskrivil vlas na hlave – vrahovi.

KULTÚRA

Bol utiahnutý, na pódiách trpel. Avicii nebol stvorený pre slávu

Po spolupráci s Madonnou mal dojem, že ju sklamal.


Už ste čítali?